Quo vadis ecclesia?

Autor: Ľuboš Volko | 2.11.2011 o 21:32 | (upravené 2.11.2011 o 21:55) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  65x

Počas novembra 2005 predniesol Joseph Comblin na chilských univerzitách sériu prednášok týkajúcich sa problematiky moci v cirkvi. Ostro kritizuje celý rad skutočností a zároveň prichádza s podnetmi pre ekleziologické myslenie v budúcnosti.V oficiálnej cirkevnej tlači (cirkevnými cenzormi schválenej - aspoň na Slovensku) toto nemá šancu byť publikované. Myšlienky som prevzal z časopisu "Universum" pražskej akademickej farnosti Nejsvětějšího Salvátora. Je sympatické, že autorom je doktorand Teologickej fakulty Jihočeskej univerzity v Českých Budejoviciach Marek Pelech.

V súčasnej cirkvi podľa Comblina existujú dva problémy, tvoriace spojené nádoby - moc a štruktúry. Týmito problémami trpí celé telo cirkvi, najmä laici. Comblin už od šesťdesiatych rokov volá po teológii laikátu, t. j. po teológii, ktorá vychádza z túžob laikov a je určená pre laikov. Vo svojom diele naznačuje, že teológia laikátu by mala byť zahrnutá do celkového uvažovania o cirkvi a strať sa predĺžením ekleziológie (Comblin 1964). Comblin prichádza s tézou, že laikom bola v cirkvi moc odobraná klérom a pápežom (Comblin 2005). To sa podľa neho uskutočnilo v štyroch etapách, kvôli ktorým sa cirkev nachádza v neutešenom stave.
I. etapa začala s treťou generáciou kresťanov a vyvrcholila nícejským snemom. Cirkev imituje synagogálnu štruktúru a štruktúru rímskych bratstiev. Stále viac moci pre seba získavajú biskupi odvolávajúci sa na apoštolov. Vo štvrtom storočí moc biskupov dosahuje svojej plnosti, čo demonštruje aj Nícejský koncil (325), z ktorého boli všetci okrem biskupov vylúčení.
II. etapa prichádza s Konštantínom a jeho nasledovníkmi, ktorí z kresťanstva učinili povinné a oficiálne náboženstvo. V tomto okamihu sa vytvára klérus ako separovaná a izolovaná kasta, ktorá v sebe sústreďuje všetku cirkevnú moc a laikov uvádza do izolácie a pasivity.
III. etapa začala v XI: storočí s benediktínskymi a gregoriánskymi pápežmi, ktorí premieňajú kňazstvo na svoje vojsko, prostredníctvom ktorého môže pápež vykonávať svoju vládu nad celým kresťanstvom.
IV. etapa je vyznačená Tridentským koncilom, ktorý posvätil klerikálnu štruktúru a posilnil centralizačnú moc pápeža.

LEGITIMÁCIA A KONCETRÁCIE MOCI

Ako je možné, že pápež a klérus sústredili do svojich rúk toľko moci? Podľa Comblina pre to existujú tri dôvody: ochrana čistoty viery, obrana sviatostí a obrana jednoty cirkvi.
Obrana čistoty viery vychádza z potreby pravovernosti. Teda pápež a klérus sú tu na to, aby chránili autenticitu viery. Nespočetný rad heréz, ktoré sa postupne objavovali, vyžadoval ráznu odpoveď, vyžadoval moc, aby mohlo dôjsť k ich odsúdeniu - v mnohých prípadoch i k smrti. Vytvoril sa tak systém inkvizície, do ktorej sa vtelila moc pápeža a kléru. Comblin si kladie otázku, či nebol boj o čistotu viery skôr bojom o definovanie moci v cirkvi. „Historická skúsenosť niekoľkých storočí nám ukazuje, že herézy neboli také vzdialené od ortodoxie. Zmluva medzi katolíkmi a luteránmi vo vzťahu k učeniu o ospravodlivení je dobrým príkladom" (Comblin 2005). Moc magistéria by sa bez heréz neprejavila. Navyše mnoho stredovekých heréz vzniklo, podľa Comblina, na protest proti rastúcej moci kléru. Herézy môžeme chápať „ako spôsob, ktorým sa laici bránia intelektuálnej a kultúrnej dominancii kléru a pápeža" (Comblin 2005).
Obrana sviatostí ako prostriedku moci. Sviatosti môžeme charakterizovať ako znamenia viery, znamenia Božej lásky. Napriek tomu boli po stáročia prostriedkom hrozby - bez sviatostí niet spásy. Zástup kazateľov sa vyhrážal pekelnými trestami tým, ktorí sa vo vopred určenom čase na sviatostiach nezúčastňovali. V tomto poňatí sú sviatosti pre Comblina, ktorým sa kňazi, majúci sviatostný mononopol, robia nepostrádateľnými.
Obrana jednoty cirkvi ako podriadenie laikov kléru vo všetkých aspektoch kresťanského života, predovšetkým vo svojom sociálnom a morálnom správaní. V stredovekom kresťanstve (španielčina rozlišuje medzi cristianidad - kresťanská kultúra, spoločnosť, vždy historicky podmienená a cristianismo - kresťanstvo ako náboženstvo) sa klérus snažil dohliadať na fungovanie spoločnosti. „Obviňovanie kléru, že v mene Ježiša Krista chcel ovládať spoločnosť, sa v priebehu posledných storočí neúnavne opakuje. Je samozrejmé, že klérus toto obvinenie nikdy neprijme, pretože cíti, že jeho zámery boli odlišné. Klérus a dovoláva dobrých úmyslov, miesto toho, aby sa zamyslel na d skutkami a štruktúrami. Jeho zámerom je brániť kresťanský ľud pred ekonomickou mocou (tých druhých), pred politickou mocou (tých druhých) a pred ohrozením z úpadku vyvierajúcom z kultúry klérom neovládanej. Napriek tomu sa laici pozerajú na realitu objektívnejšie" (Comblin 2005).
Ako vážnejšie, než kontrola spoločnosti, sa ukázala snaha kontrolovať svedomie a morálku laikov, vždy v symbióze s panujúcou kresťanskou (cristianidad) konzervatívnou spoločnosťou. „Namiesto toho, aby cirkev bola kvasom slobody, stala sa jej hlavnou prekážkou" (Comblin 2005). Kvôli týmto faktorom cirkev opúšťa stále viac členov.

IDEALIZMUS A REALIZMUS

Podľa Comblina nestačia morálne exhortácie kňazom, aby nezneužívali svoju moc. Náprava spočíva v zmene štruktúr, ale o tú sa ešte nikto nepokúsil. Toto je i výčitka voči II. Vatikánskemu koncilu, ktorý síce renovoval teológiu Božieho ľudu, ale štruktúr sa nedotkol. „Texty II. vatikána sa nezaoberajú najväčším problémom tohto storočia, ktorý niektorí biskupi mali na mysli: záležitostí kléru. Množstvo biskupov sa nemohlo oslobodiť od modelu, ktorý mali v mysli: tradičnej role kňaza ako člena privilegovanej vrstvy, ako udeľovateľa sviatostí a obrancu moci cirkvi" (Comblin 2005). Akékoľvek sociálne problémy sa redukujú na problémy morálne - keby mali kňazi viac čností, neboli v cirkvi problémy. Pritom, podľa Comblina, správanie kňazov závisí na štruktúrach, v ktorých sa pohybujú a rozhodujú, pretože oni sami nie sú svätými. Kňazi trpia stratou identity, dochádza k opúšťaniu kňazskej služby, ktoré ale nie je interpretované ako štrukturálny problém, ale ako morálne pochybenie. Cirkev má neustále tendenciu konzervovať svoju politickú moc a vplyv na spoločnosť. A tu tkvie jadro problému. Súčasná cirkev sa opiera o konzervatívne hnutia, akým je napríklad Opus Dei, teda „hnutia integristické, upäté v morálke a skostnatené v disciplíne. Zakladajú silné inštitúcie domnelo určené k evanjelizácii, vytvárajú fanatických laikov zbavených kritického ducha a slobodnej iniciatívy" (Comblin 2005). Nachádzame sa v situácii odlišnej od stredoveku, laici sú stále vzdelanejší a informovanejší i o náboženských záležitostiach a nedajú so sebou tak manipulovať. Comblin nielen kritizuje, ale aj navrhuje, ako by mala byť moc v cirkvi organizovaná:
1) na prvom mieste je potrebné uznať moc laikov, založenú na charizmách a duchovných daroch, ktoré dostali, evanjelizačnú zodpovednosť, ktorú prijali atď.
2) Vo všetkých inštanciách, od ekumenického koncilu po farské rady, by mali laici mať rozhodný hlas a možnosť jednať s klérom o všetkom, čo sa nevzťahuje ku konečne definovanej doktríne.
3) Laici majú mať aktívny hlas vo voľbách na všetkých úrovniach, od voľby pápeža až k voľbe farára.
4) Laici majú mať rozhodný hlas vo všetkom, čo sa vzťahuje na liturgiu, katechézu a organizáciu cirkvi.
5) Základným princípom je, že moc nemôže byť sústredená na jednu osobu.
6) Základom akejkoľvek reformy systému moci je informovanosť. Príprava rozhodnutí má byť otvorená, zverejňovaná a potrebné dokumenty majú byť prístupné všetkým. Nesmú byť tajné menovania, ani praktické rozhodnutia učinené jednou autoritou.
7) Je potrebné vytvoriť nezávislú právnu inštitúciu, na ktorú by sa osoby cítiace sa poškodené mohli obrátiť. V súčasnosti nemá laik ochranu proti kléru a rehoľníkom, rehoľnice nemajú zástancu voči kléru, kňazi voči biskupovi, biskupi voči pápežovi.

Základným princípom je, že moc je sústredená vo všetkých kresťanoch, i keď v rôznych stupňoch, a že štruktúra túto situáciu musí uznávať. „Moc Božia zriaďuje, posilňuje, prepožičiava stále viac slobody. Akákoľvek cirkevná moc, ktorá nepôsobí v tomto zmysle, nie je mocou Božou a musí byť štrukturálne upravovaná. Štruktúry sa musia zbaviť možnosti zneužiť moc. Teda, v cirkvi sa moc zneužíva ako v akejkoľvek ľudskej spoločnosti a aby sa tieto prípady obmedzili, je potrebné vytvoriť normy, ktoré by vyrovnávali moc všetkých jej členov (Comblin 2005).

Comblin dáva laikom veľkú zodpovednosť za život cirkvi. Vychádza z latinskoamerickej skúsenosti základných cirkevných skupín, ktoré fungujú často pod vedením laikov ako spoločenstvá, „kde sa členovia navzájom poznajú, zdieľajú život, slávia svoju vieru, navzájom si pomáhajú a naplno žijú svoj záväzok pri budovaní Kráľovstva.

Comblinove závery sú veľmi radikálne, mohli by sme povedať, že rozbíjajú štruktúru katolíckej cirkvi, ktorú chápe ako dobovo podmienenú. Comblin sa vo svojom myslení opiera o ekleziológiu Nového zákona. Stavia do protikladu štruktútu Zákona a štruktúru Lásky; moc a slabosť. Zatiaľ čo „Zákon je používaný jeho predstaviteľmi na vnucovanie svojej vlastnej vôle" (Comblin 2005), Ježiš nič nevnucuje, ľudia ho nasledujú, pretože v ňom vidia prirodzenú autoritu. Nekonajú zo strachu, ale z lásky. Comblin tvrdí, že Ježiš prišiel zmeniť štruktúry moci „Vy však sa nedávajte oslovovať ,Majster´: jediný je váš Majster, vy všetci ste bratia. A nikomu na zemi nedávajte meno ,Otec´: jediný je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedajte oslovovať ,Učiteľ´: váš učiteľ je jeden, Kristus" (Mt 23, 8-10). Cirkevné autority, ktoré tieto tituly požívajú, hovoria, že sa jedná o nedôležitú záležitosť, alebo inak - že Ježiš takto hovorí, aby dal príklad pokory, ale nechce definovať spôsob života. Jednoducho potlačia Ježišov pokyn. Predsa však v Ježišovej kultúre sú názvy dôležité, pretože vyjadrujú realitu. Ten, kto nosí meno učiteľ, verí, že má vyššiu autoritu, ktorá mu dovoľuje vnucovať svoje myšlienky ostatným. S touto záležitosťou mien chcel Ježiš zmeniť štruktúry" (Comblin 2005).

ZMENÍ SA SRDCE, KEĎ ZMENÍME ŠTRUKTÚRY?

Jedným z leitmotívov teológie oslobodenia je tvrdenie, že zmenou štruktúr sa zmení i srdce človeka. Magistérium namieta, že prvý sa musí zmeniť človek, aby potom mohol zmeniť štruktúry. Aj napriek provokatívnemu zneniu Comblinovho príspevku, vychádzajúceho práve z diškurzu teológie oslobodenia, je zrejmé, že problémom je, akú vlastne cirkev chceme - fungujúcu servisnú organizáciu pre spásu sveta, riadenú profesionálmi? Potom je samozrejme ideálnou štruktúrou tá súčasná, a každý by sa mal zasadzovať za jej posilňovanie. Jej nevýhodou je prílišné lipnutie na historických formách organizácie, ktoré už nezodpovedajú súčasnej realite. Čím ďalej, tým viac chýbajú profesionáli (kňazi), takí ochotní vykonávatelia ich vôle.
Alebo naopak, zrušme akúkoľvek organizáciu a starajme sa o spásu vlastnej duše. Cítime, že obidva postoje sú extrémy. Tretia cesta môže byť tá, ktorú načrtol Comblin. Cirkev ako Boží ľud, kde laici prestávajú byť iba a len objektmi pastorácie, ale sami sa aktívne podieľajú na jej živote. Comblin dáva laikom veľkú zodpovednosť za život cirkvi. Vychádza z latinskoamerickej skúsenosti základných cirkevných skupín (Comunidades Eclesiales Base - CEBs), ktoré fungujú často pod vedením laikov ako spoločenstvo, „kde sa členovia navzájom poznajú, zdieľajú život, slávia svoju vieru, navzájom si pomáhajú a naplno žijú svoj záväzok pri budovaní Kráľovstva" (Iriarte 2005).
Tu môžeme tiež brať inšpiráciu pre českú a slovenskú cirkev: pri súčasnom klesajúcom počte kňazov i veriacich je dôležité tvoriť „ostrovčeky pozitívnej deviácie". Prežívať vieru i mimo kostolných priestorov, stretávať sa ako medzi laikmi navzájom, tak i s kňazmi, v každodennom živote robiť zrejmou dobrú správu, aktívne sa zasadzovať za život cirkvi, vyžadovať informácie, ale tiež sa nebáť prijať zodpovednosť. Pokúsiť sa z cirkvi - organizácie vytvoriť cirkev - spoločenstvo, kde sú laici kvasom kresťanského života (LG 31), a oživiť tak dôveru v ňu. Ako? Jednu z možných ciest načrtol Joseph Comblin, premýšľajme o nej.
Autor je doktorand na TF JU.
Literatúra:

Comblin, J.: Vers une théologie de l´action, Paris 1964
Comblin, J.: Iglesia y poder, in:
http://www.proconcil.org/document/2005/Comblin...
Iriarte, G.: Qué es una Comunidad Eclesial de Base? Guia didáctica para animadores de C.E.Bs, in: http://setrvicioskoinonia.org/biblioteca/bibli...

Poznámka prekladateľa:

Nakoľko som takmer 15 rokov prežil na Slovensku ako praktikujúci kresťan a bol som svedkom priebehu diecéznej synody v Banskej Bystrici, dovolím si pripomenúť, že obdobný stredoveký prístup sa prejavil aj pri tejto udalosti. Diecézna synoda by mala riešiť otázky nahromadené od ostatnej synody, ktorá sa konala pred asi 300 rokmi! Okolnosti a podmienky v spoločnosti, vo vede a v poznaní sa menia zo dňa na deň a nie zo storočia na storočie! Mala by byť teda Synoda, keď sa už na ňu hierarchia podujala, historickou udalosťou a odpoveďou na aktuálne problémy a potreby veriacich laikov. V tomto smere nesplnila moje očakávania. Ja, spolu s ostatnými veriacimi laikmi, ktorí sme boli veľmi slabo alebo vôbec neboli informovaní o priebehu zasadnutí (okrem plagátov v kostoloch a výzvach hierarchie na modlitby za akúsi vágnu Synodu), sme sklamaní. Ak aj niektorí z nás poslali svoj príspevok poštou, alebo nebol vôbec uverejnený v prípravných dokumentoch „Instrumenta laboris", alebo sme nedostali na náš príspevok žiadnu odpoveď. A tak sa obávame, že v záverečných dokumentoch Synody nebudú naše pripomienky vôbec reflektované. „Vox populi - vox Dei" - „hlas ľudu - hlas Boží" sa možno verbálne deklaruje, ale prax je iná. A pretože nám to nie je ľahostajné z dôvodu „sentire cum Ecclesia" - cítiť s cirkvou, píšem tento článok. Ďakujem Bohu, že mám možnosť porovnávať správanie sa hierarchie na kresťanskom Slovensku a v iných častiach sveta. Pozor, aby sme nezaspali na vavrínoch!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?